Často sa môžeme stretnúť s ľuďmi, ktorí si myslia, že sa previnili (hoci to nie je pravda), alebo sú presvedčení o tom, že sú nevinní (hoci sa previnili). A vtedy si môžeme uvedomiť, aké ťažké môže byť zachovať si citlivosť a tak rozlíšiť, čo je dobré a správne…

    Ako teda spoznáme, že sme vinní? Ak máme citlivé svedomie, potom cítime hanbu vtedy, keď sa previníme. Problém je v tom, že vina je objektívny stav a hanba je subjektívny pocit… a vďaka tomu môžeme cítiť hanbu, keď sme nevinní a necítiť hanbu, keď sme sa previnili…

    Pri vine nesieme zodpovednosť za niečo, čo sme urobili, alebo neurobili (a mali urobiť). A preto si vinu nesmieme zamieňať s myšlienkami, či s emóciami. Otázkou nie je, či sa cítime, alebo necítime vinní… ale či sme, alebo nie sme vinní… Zaujíma nás teda stav - či sme sa previnili, alebo nie…

    Človek je jediným stvorením, ktoré má zmysel preto, čo sa má a nemá; čo je dobré, lepšie a najlepšie; čo je dobré a zlé; čo je nevinnosť a čo vina…

    Svedomie je schopné upozorniť nás na to, keď naše správanie nezodpovedá tomu, čo vnímame ako dobré a zlé. Problém vzniká vtedy, ak človek nemá hranice, ak stratil citlivosť a schopnosť rozlišovať a tým otupil svoje svedomie… A preto svedomie nie je neomylné…

    O svedomie sa musíme starať, ak má byť kompasom, na našej ceste životom :). Môžeme byť formovaní kultúrou, spoločnosťou, priateľmi, rodinou… Ale to nestačí. Môžeme totiž prevziať aj normy a hodnoty, ktoré sú pochybné. Zlaté etické pravidlo hovorí, aby sme nerobili druhým to, čo nechceme, aby oni robili nám. Ale pri snahe uplatniť toto pravidlo, sme ovplyvnení našimi vlastnými normami a hodnotami a tie môžu byť chybné. Hľadáme teda prienik medzi etikou a morálkou, teda oblasť prirodzenej etiky, ktorá sa kryje s morálkou, teda s hodnotami a normami, ktoré sú Božím návodom pre náš život.

    Boh nám ukazuje ideály, teda to, čo je najlepším riešením. Nesmieme však zabúdať na to, že nie sme ideálni, musíme brať ohľady na svoje hranice (možnosti) a pomalými krokmi sa premieňať. Okrem toho je dôležité, aby sme dokázali tieto ideály aplikovať vo svojom živote (nechali sa nimi inšpirovať). Ale sú problémy, ktoré Biblia nerieši, nevidíme v nej príklad toho, ako sa Kristus zachoval… okrem toho, naše problémy sa v rôznych oblastiach odlišujú (menia sa okolnosti). A tak nám neostáva nič iné, než ísť svojou vlastnou cestou, ktorá nás privedie k Bohu a cez rozhovor s ním hľadať usmernenie pre náš život.

    Ak sa máme zbaviť svojej viny a hriechu, potom musí byť zodpovedaná otázka objektívnej viny (kto sa previnil). Cez Kristov kríž bola vina anulovaná a jeho smrť nám priniesla vykúpenie. Preto cestou, ako prekonať vinu, nie je trest, ale vyznanie a viera…

 

    Táto hanba sa na rozdiel od morálnej, či vnútenej hanby, nespája bezprostredne s našimi prejavmi. Prirodzená hanba sa hlási k životu sama od seba (to sú tie chvíle, keď cítime smútok a bolesť a nepoznáme ich príčinu). A pripomína nám, že máme svoje hranice, že nie sme dokonalí a že sme slabí a hriešni…

    Melancholici poznajú tento stav veľmi dobre, keď si uvedomujú, že nie sú z tohto sveta a cnie sa im za večnosťou. Prirodzená hanba nás vedie k tomu, aby sme pokorne prijali naše hranice… a aby sme si uvedomili, že sme nedokonalé bytosti v nedokonalom svete…

    Keď sa nebránime zakúsiť prirodzenú hanbu, potom sa ľahšie vyrovnáme aj s morálnou (vieme, že sme slabí a hriešni), či vnútenou hanbou (rýchlejšie zistíme, že nie je skutočná). Prirodzená hanba na rozdiel od morálnej, či vnútenej hanbe, má ľahký priebeh a vyrovnáme sa s ňou tak, že ju príjmeme.

 

    Posledné slovo o vine a hanbe patrí Bohu, pretože Kristus cez kríž prináša skutočné riešenie tohto problému. Bol ochotný nechať sa obviniť, odsúdiť, ponížiť a zahanbiť, len aby nám získal slobodu a pomohol prekonať tento problém.

    Kristus vzal na seba trest za ľudskú vinu, prežil hanbu, ktorá je s tým spojená, ale aj odmietnutie. Naše vyslobodenie bolo pre neho dôležitejšie, než bolesť a hanba spojené s ukrižovaním.

    Boh sám sa postavil na miesto tej najväčšej hanby, keď sa obetoval za človeka a tým umožnil, aby sa ľudia dokázali vyrovnať s vinou a s hanbou. A tak vina a morálna hanba, je len cestou k vyznaniu hriechu a k odpusteniu.

 

    Vina je objektívny stav, nie je to emócia, či pocit. Pri vine nesieme zodpovednosť za niečo, čo sme urobili, alebo neurobili (a mali urobiť). Vina nie je daná prežívaním človeka, hoci môžeme byť vinní a neuvedomovať si to, alebo môžeme byť presvedčení o svojej vine a pritom sme nevinní. Je tu rozdiel medzi necitlivým a precitlivelým svedomím. V prvom prípade (objektívne) hreším, ale si to neuvedomujem a v druhom prípade (objektívne) nehreším, ale napriek tomu sa z hriechu obviňujem (vidím hriech tam, kde nie je).

    Hanba je subjektívna, je to osobný a emocionálny stav. Pri hanbe sa cítime vyčlenení zo spoločnosti. A samotná hanba sa ďalej člení do troch kategórií:

    Morálnu hanbu prežívam vtedy, keď som sa previnil a nesiem za svoj hriech zodpovednosť. Pri morálnej hanbe spoznávam to, čo narušilo môj vzťah k Bohu, alebo k ľuďom. Existuje aj vnútená hanba, keď nás niekto presvedčí o tom, že nesieme zodpovednosť za niečo, čo sme v skutočnosti neurobili. My ju však prežívame ako morálnu hanbu. Hoci sme nijakým spôsobom nenarušili vzťah s Bohom, či s človekom. A nakoniec rozlišujeme prirodzenú hanbu. Tú prežívame vtedy, keď si uvedomujeme svoju omylnosť, krehkosť a hranice. Keď cítime, že nie sme dokonalí, dokonca aj vtedy, keď sa cítime nepochopení. Prirodzená hanba sa objavuje sama od seba a kedy sa jej zachce (vtedy nedokážeme spoznať príčinu svojho smútku a bolesti). Táto hanba nás učí pokore.

    

    V prípade morálnej hanby je dôležité: prijať svoju zodpovednosť; vyrovnať sa s emóciami, ktoré sú s tým spojené (nepotláčať ich); vyznať svoju vinu; uchádzať sa o odpustenie zo strany Boha i človeka (je príjemné počuť, že ten druhý sa na vás nehnevá a že vám odpúšťa); a nakoniec pokúsiť sa o nápravu a to zahŕňa nielen našu snahu sa premieňať, ale aj nahradiť škodu, ktorú sme spôsobili (keď vám niekto vrazí do auta, tak sa neuspokojíte s prejavenou ľútosťou). Keď ide o vnútenú hanbu, tak vtedy je dôležité: ujasniť si otázku zodpovednosti (kto za to nesie naozaj zodpovednosť); vyrovnať sa s emóciami, ktoré sú s tým spojené (sem patrí aj pocit zneužitia); vnútorný hnev (pocit nespravodlivosti) nás vedie k tomu, aby sme stanovili hranice (kto je za čo zodpovední), konfrontovali druhého človeka s jeho vinou, čo ho môže a nemusí priviesť k ľútosti a k snahe uchádzať sa o naše odpustenie; my mu však môžeme odpustiť, aj keď nie je ochotní prijať zodpovednosť za svoj hriech a v jeho správaní nie sú známky ľútosti (hriech ohrozuje vzťah - teda lásku… je pre nás dôležité priznať vinu a prejaviť ľútosť, ale ešte dôležitejšie je ubezpečiť sa o láske - že hriech nebol prejavom toho, že nás ten druhý nemiluje). V prípade morálnej hanby, ale aj vnútenej hanby, je dôležité začať budovať vzťah (s Bohom i s človekom) na nových základoch.

 

    Znakom zdravej hanby je: pocit pokory a potreba Boha (bez neho som slabý); pocit trápnosti (je nám to nepríjemné); realistické vnímanie seba (svojej slabosti a hriešnosti, ochota prijať zodpovednosť za seba); a citlivosť na morálne normy a hodnoty (túžba v hriechu nepokračovať, snaha nestratiť hranice a neprehlbovať svoj hriech). Zároveň však treba povedať, že túžba je jedna vec a naša realita druhá. Aj keď túžime a snažíme sa zmeniť, môže trvať dlho, kým sa nám to podarí a je dosť pravdepodobné, že dovtedy ešte viac krát padneme (a zhrešíme). Netreba sa nechať znechutiť. Ale sú aj znaky nezdravej hanby: pocit zraniteľnosti (precitlivosti); pocit osamelosti a odmietnutia (uzavretie sa do seba); sebaobranné postoje (snaha nenechať si ublížiť); perfekcionizmus (snaha už viac neurobiť chybu); obava z dôvernosti a zo záväzku (čo ak nám ublíži?); psychický blok v nadväzovaní vzťahu (aj tak ma neprijme a odíde); uviaznutie vo vzťahoch s nezdravou vzájomnou závislosťou (keď v druhom hľadáme to, čo nám chýba; keď odvádzame svoju hodnotu od toho druhého); pocit menejcennosti (strata sebadôvery); žiarlivosť (keď túžime po niečom, čo nemáme) a prehnaná kritickosť k druhým (snaha sa ospravedlniť); problém prijať odpustenie (strata rovnováhy a posunutie hranice citlivosti); pocit odlúčenosti od Boha (sme viac zameraní na seba a sami sme si neodpustili), zákonnícke myslenie (tvrdosť a necitlivosť k slabosti); nutkavé konanie (snaha vyhnúť sa bolesti a predchádzať konfrontácií); vyhováranie sa (snaha poprieť pravdu, ktorú nie sme pripravení prijať); obviňovanie druhých (je to ľahšie, než prijať zodpovednosť, k čomu nám chýba vnútorná sila); sebectvo (snaha nahradiť si niečo, čo nám chýba), pocit bezmocnosti (frustrácia) a depresia (snaha vysporiadať sa so situáciou, ktorá sa stala neznesiteľnou).V prípade nezdravej hanby, skôr než začneme niekoho, alebo seba diagnostikovať, musíme si uvedomiť jednu vec, vždy ide o zranenú bytosť, ktorá sa nedokázala vyrovnať so svojim zranením a to ovplyvňuje jej prejavy. To neznamená, že zranená bytosť nenesie zodpovednosť… Ale treba vnímať jej správanie, v kontexte jej zranenia a pomáhať jej zranenie prekonať. Je možné, že máme na konte viac hriechov, než ona, takže treba byť citlivý a ľudský…

Vina je objektívny stav… buď sme sa previnili, alebo nie. Hanba je však subjektívna emócia, ktorá môže a nemusí hovoriť o našej vine. Vďaka premýšľaniu môžeme pochopiť, čo cítime a zistiť, na čo reagujeme a rozhodnúť sa, či dovolíme týmto pocitom, aby ovplyvnili naše rozhodovanie a správanie. Zranenie môžeme prekonať vďaka úprimnému rozhovoru a láske. A práve láska nám pomáha odpustiť aj vtedy, ak nás niekto zranil a popiera svoju vinu. To však dokážeme len vtedy, ak úprimne milujeme…

Autor: Tomáš Hupka

Zdroj: http://mydvajaspolu.webnode.sk