Adopcia - vzťah založený na sľubeSpäť na zoznam

KTO SÚ DETI, KTORÉ VSTUPUJÚ DO NAŠICH DOMOV?

Sharon sa prešmykla do suterénu, aby preložila poslednú várku z pracky do sušicky. Bola rada, že manžel musel odíst vybavit nejaké veci a že štvorrocná Kelly spala. Potrebovala byt chvílu osamote, aby si mohla utriedit pocity.

Spolu s Gregom sa usilovne pripravovali na to, aby Kelly mohla príst a žit s nimi. Navštevovali prednášky, rozprávali sa s inými adoptívnymi rodicmi a vela cítali. Nazdávali sa, že boli primerane pripravení. Sharon sa jednako cítila mimoriadne vinne. Celý den sa sústavne sama seba vypytovala: Co robím zle? Toto som nechcela. Co urobíme? Adoptívni rodicia by nemali mat takéto pocity.
Kelly bola nádherné, živé trojrocné dievcatko, ked pred piatimi mesiacmi prvý raz vstúpila do ich domu. Agentúra, ktorá zariadila adopciu, poskytla Sharon a Gregovi niekolko informácií o jej minulosti: Kelly bola obetou mimoriadneho zanedbávania. Typický prípad dietata, ktorému sa nedarilo „naplno rozvinút“. Dva razy ju umiestnili do pestúnskej starostlivosti, ale vždy ju vrátili biologickým rodicom.
Napokon vo veku troch rokov bola natrvalo umiestnená do ich rodiny. Toto živé malé stvorenie si so sebou prinieslo neoznámené problémy so správaním: agresiu a sebatrýznenie. Nikdy Sharon nedovolila, aby ju objala alebo aby jej aspon podržala ruku. Sharon vedela, že aj také malé deti ako Kelly môžu mat problémy. Nevedela však, co to znací s nimi den po dni žit.
Adopcia vytvára háklivý vztah. Prevzatie rodicovskej úlohy voci dojcatu, ktorého genetické podrobnosti a rodinné pozadie sú z velkej casti neznáme, sa môže stat podstatným problémom. Na matku kladie takáto adopcia dôležité požiadavky, aby so súcasným potlácaním emocionálnych potrieb úcinne viedla rastúce dieta - dieta, s ktorým žiadna žena nezažila radost, ani naplnenie. Aj pre otca je to citový test, ci sa dokáže stat otcom dietata, na ktoré si nikdy žiaden muž nenárokoval – ci dokáže pocitovat neodškriepitelnú spolupatricnost.
Od adoptívnych rodicov, ako sú Sharon a Greg Turnerovci, dodržiavanie „slubu“ bude vyžadovat dva velmi dôležité kroky: cestne sa postavit pred realitu adopcie a vybrat si vhodný spôsob, ako na danú realitu zareagovat.
Pri adopcii dojciat si rodicia musia uvedomit úlohu genetiky v procese tvorby osobnosti a charakterového rozvoja dietata. Pri adopcii dietata, ktoré má urcitú minulost spojenú s domom biologických rodicov, dokonca aj v prípade adopcie batolata, rodicia musia vziat do úvahy nielen genetické faktory, ale tiež prostredie, z ktorého dieta pochádza. Musia sa pokúsit zistit, ako si dieta viedlo v rámci nefunkcného rodinného systému.
Rodicom sa lepšie podarí vybudovat zdravé rodinné prostredie, ak preskúmajú úplný obraz genetických faktorov a zážitkov z prvého domova. Zlúcením niektorých princípov s rodicovskými schopnostami - z ktorých mnohé sú typické pre adopciu – sa rodicom môže podarit ovládnut vlastné reakcie, pocity a prístupy, ked vzniknú problémy.

ADOPTOVANIE DOJCATA - ČO SÚ GENETICKÉ DANOSTI?

Každé dieta, ktoré sa stáva castou adoptívnej rodiny, prichádza s nastaveným genetickým balíkom. Tento genetický kód diktuje omnoho viac, ako iba farbu vlasov alebo ocí, výšku alebo váhu. Podla vedcov genetika zohráva vysoko nápomocnú úlohu pri rozvoji inteligencie, temperamentu, umeleckých schopností a dokonca aj volbe povolania.
Novorodenec nie je kusom cistého papiera, na ktorý sa zapíšu vplyvy okolia. Práve naopak, v jadre mnohých prejavov správania sa a osobnostných crt, ktoré dieta prejavuje, sú genetické zložky, ktoré prispievajú k rozvoju plachého, alebo extrovertného dietata.
O genetických vplyvoch sa casto hovorí iba v súvislosti s výzorom a inteligencnými schopnostami. Štúdie však ukazujú, že to nie je jedinou oblastou, kde sa prejavuje genetika. Genetika casto prispieva nielen k celkovému IQ, ale tiež k jemnejším prejavom schopností: zvláštny talent na hudbu, abstraktné zdôvodnovanie, mechanické vlohy, citlivá koordinácia rúk a ocí, priestorové videnie.
Rodicia si musia uvedomovat, že biologicky urcené rozdiely osobnosti a intelektu znacne ovplyvnia záujmy, hodnoty a temperament dietata.
Adoptívne agentúry stále castejšie odmietajú tajomstvo, ktoré zahaluje adopciu dietata v útlom veku a snažia sa zozbierat co najviac informácií od biologických rodicov. Vedú sa zdlhavé rozhovory o sociálnej a zdravotnej minulosti, ak existuje možnost získat nielen údaje o zdravotnom pozadí, ale aj nácrt záujmov, vzdelanostného pozadia a schopností pokrvnej rodiny.
Marietta Spencerová, sociálna pracovnícka Detského združenia Minnesoty, tvrdí, že „genetická minulost - psychologická a tiež zdravotná - je nieco ako „návod na pranie“ dietata. Ked si kúpite sveter, chcete vediet všetko o zložení vlákien a ako sa on starat. Nie je omnoho dôležitejšie, aby ste co najviac vedeli o tom, ako sa starat o dieta, ktoré ste sa rozhodli vychovávat?“
Dan mal iba šest mesiacov, ked si ho Jamesovci adoptovali. David a Catherine vtedy už mali dvoch pokrvných synov. Dan bol o pät rokov mladší od ich najmladšieho syna. Ako deti dospievali, rozdiely sa stávali coraz ocividnejšími. Dan bol vyšší a silnejší ako Matt a Joe. Obidve biologické deti Jamesovcov boli snaživé a pokojné a mali hudobný talent. Obidvaja dodržiavali nepísané pravidlá, že každý, kto má byt v tomto dome akceptovaný, musí byt úspešný v škole, usilovne sa ucit a hrat na nejakom hudobnom nástroji.
Danov nezáujem o školu a hudbu rodicia považovali za neželatelný a takmer nemyslitelný. Nechceli mu dovolit, aby sa venoval svojmu najsilnejšiemu záujmu, športu. Matt a Joe nikdy nehrali v družstvách malej ligy, tak preco by mal Dan?
Davidovi a Catherine sa nepodarilo otvorit genetický balík, ktorý si so sebou do ich domu priniesol Dan, a tým prehlbili iba rozdiely vo vztahu. Ich ocakávania Dan nikdy nesplnil. Ked odišiel z domu v osemnástich rokoch, prichodil si nešikovný a neschopný. Najhorší však bol pocit, že nikam nepatrí.
Ked mal Dan dvadsatdva rokov, rozhodol sa, že vypátra svojich biologických rodicov. Aj ked nemohol získat identifikacné informácie, podarilo sa mu zohnat niekolko súvislostí, ktoré vniesli do jeho života zmysel. Dostal list, ktorý obsahoval krátky opis jeho biologického otca: Váš otec mal osemnást rokov, ked ste sa narodili. Bol vysoký a mal tmavé vlasy a oci. Bol priemerným až podpriemerným študentom. Jeho najväcšie záujmy zahrnovali šport - futbal a basketbal.
Po prvý raz v živote si Dan uvedomil, že jestvuje niekto, kto by ho urcite nepovažoval za neschopného a nešikovného. Bol presne ako jeho pokrvný otec. Hoci ho nikdy nestretol, konecne cítil, že niekam patrí bez akýchkolvek predchádzajúcich podmienok.
Ked adoptívni rodicia stoja pred genetickými problémami a problémami budovania vztahu, musia sa vlastne zaoberat dvoma úlohami. Prvou úlohou je naladit sa na „vlnovú dlžku“ dietata: „Cím je stupen podobnosti medzi rodicom a dietatom menší, tým je pre adoptívnych rodicov tažšie dostat sa na vlnovú dlžku dietata - vidiet svet taký, ako ho vidí dieta, a chápat, co dieta motivuje.“ Rodicia môžu dosiahnut opodstatnený a rozhodný štýl interakcie, ked budú nacúvat dietatu a sledovat jeho správanie. Táto úloha rastie spolu s dietatom a vyžaduje si viac jednotlivých dispozícií.
Druhou úlohou rodicov spojenou s genetikou a adoptovanými detmi je rešpektovat rozdiely a prijímat ich ako súcast dietata. Rozhodnutie uznat, že každé dieta je svojím spôsobom jedinecné a má svoju vnútornú hodnotu, natrvalo otvorí dvere komunikácie, ktorá je taká potrebná pre zdravý rozvoj dietata.